Z knihy 365 dní s pátrom Piom, 28.marec

V piatok ráno som ešte ležal v posteli, keď sa mi zjavil Ježis. Bol celý smutný a tvár mal zachmúrenú. Ukázal mi veľké množstvo rehoľných i svetských kňazov a medzi nimi aj viacerých cirkevných hodnostárov. Niektorí slávili omšu, iní si obliekali bohoslužobné rúcha a ďalší si ich zas vyzliekali.

Keď som videl Ježiša, ako sa trápi, veľmi ma to bolelo. Chcel som sa ho preto spýtať, prečo tak trpí. Nedostal som žiadnu odpoveď. Svoj zrak však obrátil k oným kňazom. No o chvíľu, akoby so znechutením a akoby sa už nevládal dívať, odvrátil oči.

Keď sa pozrel na mňa, na svoje veľké zdesenie som zbadal, že mu po lícach stekajú dve slzy. Vzdialil sa od toho zástupu kňazov, na tvári mal výraz veľkého odporu a zvolal: „Surovci!“ A obrátiac sa ku mne povedal: „Syn môj, nemysli si, že môj smrteľný zápas trval iba tri hodiny. To nie. Tie duše, ktoré som najviac obdaroval, mi budú spôsobovať smrteľné muky až do konca sveta. Syn môj, neradno spať počas môjho zomierania. Moja duša hľadá aspoň kvapôčku ľudského súcitu. No beda, prebeda, oni ma nechávajú opusteného a zavaleného ľahostajnosťou. Nevďačnosť  a driemoty mojich služobníkov robia môj smrteľný zápas ešte ťaživejším.

Och, ako zle odpovedajú na moju lásku! Ba ešte viac ma trápi to, že k svojej ľahostajnosti pridávajú aj opovrhovanie a neveru. Koľkokrát som na nich len-len že nezoslal blesky, keby ma od toho neboli odhovorili anjeli a duše, ktoré sú do mňa zamilované... Napíš svojmu duchovnému otcovi a vyrozprávaj mu všetko, čo si dnes ráno videl a čo si odo mňa počul. A povedz mu, aby svoj list ukázal otcovi provinciálovi...“

Ježiš ešte pokračoval, no to, čo povedal, nemôžem nikdy zjaviť žiadnemu tvorovi na tomto svete. Toto zjavenie mi spôsobilo takú bolesť na tele, a ešte väčšiu na duši, že som zostal celý deň ležať a myslel by som si, že z toho zomriem, keby mi sladký Ježiš už prv nebol zjavil, [že zomriem inokedy]...

Žiaľ, Ježiš sa právom sťažuje na našu nevďačnosť! Veď koľko našich nešťastných bratov odpovedá na Ježišovu lásku tým, že sa s otvoreným náručím vrhajú do priepasti ničomnej sekty slobodomurárov! Modlime sa za nich, aby Pán osvietil ich rozum a dotkol sa ich srdca. Povzbuďte nášho otca provinciála slovami, že dostane od Pána pomoc v podobe hojných nebeských milostí. Jeho ustavičnou snahou nech je dobro našej matky provincie. K tomu má smerovať všetko jeho úsilie. A na tento úmysel musíme sústrediť i naše modlitby. Je to povinnosť nás všetkých.

(List otcovi Agostinovi da San Marco in Lamis, zo 7.apríla 1913 – Ep. I. s. 350)