Už nežijem. Keď moju dušu takto hrdúsi smrť, nezostáva mi zo života nič. Žiadny záblesk vedomia už nepreberie z tohto spánku smrti.

Držím sa, alebo, lepšie povedané, zdá sa mi, hoci neviem ako, že sa držím Vašich užitočných rád, ktoré ste mi doposiaľ posielali. Ešte skláňam hlavu a usilujem sa skláňať ju dobrovoľne, pred všetkými ranami Božej spravodlivosti, ktorá sa na mňa právom hnevá. Nič ma však nedokáže prebrať k trvalému životu, nič už nedokáže pozdvihnúť môjho smrteľne raneného ducha ... iba tie najsilnejšie údery občas dokážu ducha podnietiť, aby sa sám seba spytoval, v akom je stave. Vtedy naberá silu, no vzápätí sa vzdáva. Márne sa snaží znovu nájsť svoj stratený poklad.

Otče môj, aj moja modlitba je bodavým ostňom bolestí a smrteľných útrap. Hrôza čo i len pomyslieť. Už nerozumiem ničomu. Neviem, či za to môžu moje prosby, alebo ostré výčitky, ktoré moje srdce adresuje svojmu Bohu, keď pociťuje plnú silu bolesti. Cítim, že som vo svojom vnútri vydaný napospas prázdnote. Je strašné čo i len pomyslieť na chvíle, keď sa nachádzam v takomto stave. Je to ničota, úplná ničota, okrem zriedkavých mihotavých zábleskov neurčitého svetla uprostred hustých temnôt, do ktorých som ponorený. Tie môjmu duchu hovoria: Boh sa nachádza v dobre. No Boh je stále skrytý pred mojím pozorným duchom, ktorý sa stravuje v bedlivom a namáhavom, a pritom neustále potrebnom pátraní. Úbohý duch sa zožiera v množstve obáv, že Boha uráža, pretože sa ocitol sám v bezútešnej osamelosti, sám so svojou povahou plnou planúcej túžby, sám so svojimi vnútornými a vonkajšími trýzňami, sám so svojou narušenou prirodzenosťou, sám s pokušeniami zo strany nepriateľa.

List otcovi Benedettovi da San Marco in Lamis zo 4. júna 1918