Dobro moje, kde si? Už ťa nepoznávam, ani ťa nenachádzam. Musím ťa však hľadať, pretože ty si život zomierajúcej duše. Bože môj, môj Bože!

... Nič iné ti už neviem povedať: prečo si ma opustil? Nič iné ma nezaujíma, nezaujíma ma nič okrem tejto opustenosti, dokonca nemám záujem ani žiť svoj život. Najdrahší môj otče, neopúšťajte ma v tomto trýznivom smrteľnom zápase. Strácam sa; ide ma rozdrviť tvrdá ruka Boha, ktorý sa na mňa právom rozhneval. Rozpamätajte sa, že Vás mi Pán dal za môjho záchrancu. Rozpamätajte sa, že odkedy mi Vás Pán dal, považoval som Vás za otca mojej duše a nebu som dosvedčoval všetku svoju synovskú nežnosť voči Vám. Doteraz ju pociťujem a v sebe živím, a stále so všetkou dychtivosťou prahnem po Vašich uisteniach a poučeniach.

Otče môj, pomôžte mi! Keby to bolo možné, chcel by som na tento papier vyliať celú svoju dušu, ktorá sa zožiera. Vy však dobre viete, že to nie je možné. Pociťujem bolestnú bezmocnosť... Iba kričím, a z toho pochopíte, aká veľká je moja chudoba a malosť, moja núdza a bieda. Vyprosujte mi pomoc z neba. Vyprosujte mi, aby som bol v dokonalej zhode s Božou tajomnosťou, čistotou a svätou vôľou. Vyprosujte mi stálu podriadenosť a trvalú a skalopevnú poslušnosť, ktorá je jedinou doskou, ktorá ma udrží na vode uprostred tohto besnenia búrky, jedinou doskou, o ktorú sa môžem zachytiť pri tomto stroskotaní ducha.

List otcovi Benedettovi da San Marco in Lamis, zo 4.júna 1918